Založený na Ústavnom súde Českej republiky č. 166 / 1995 Zb.

§ 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Z. z. o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom, zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229 / 1991 Z. z., zmenený a doplnený zákonom č. 42 / 1992 Z. z., zákona č. 93 / 1992 Z. z. a zákona č. 39 / 1993 Z. z., sa vypúšťa od dátumu vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

Senát 19 Ca Krajského súdu v Prahe v odvolacom konaní proti rozhodnutiu Okresného úradu, krajinského úradu Příbra a Okresného úradu, krajinského úradu Benešov v prípade ochrannej známky 19 Ca 201 / 94 a 19 Ca 110 / 94, dospel k záveru, že ustanovenia § 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Zb., zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Zb., ktoré sa majú uplatniť pri riešení týchto prípadov, sú v rozpore s článkom 11 ods. 4 Charty základných práv a slobôd. V dôsledku existencie sporného ustanovenia sa orgány spolkovej krajiny rozhodnú obnoviť vlastníctvo pôvodných vlastníkov bez toho, aby existujúci vlastníci alebo ich právni nástupcovia boli zbavení práva na majetok nadobudnutý zákonne. Zákon č. 142 / 1947 Z. z. o revízii prvej pozemkovej reformy neobsahuje osobitné ustanovenie o prevode vlastníctva na pridelené nehnuteľnosti na prídel, a preto sa vlastníctvo nehnuteľnosti previedlo na rozdelenie podľa rozhodnutia príslušného orgánu o rozdelení, ktoré sa stalo zákonným. Tieto prostriedky sa stali vlastníkmi pridelených nehnuteľností, hoci prevod vlastníctva na pridelené nehnuteľnosti nebol zapísaný do katastra nehnuteľností. Rozhodnutím podľa sporného ustanovenia § 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Z. z., zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Z. z., by sa teda obnovilo vlastnícke právo na prevedený majetok na alebo v mieste pôvodných vlastníkov, čo by v dôsledku toho bolo prevodom majetku existujúcim vlastníkom, ale bez splnenia podmienok ustanovených v článku 11 ods. 4 Charty základných práv a slobôd. Z týchto dôvodov senát 19 Ca Krajského súdu v Prahe navrhol, aby Ústavný súd zrušil ustanovenia § 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Zb., zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Zb.,

Komora poslancov parlamentu Českej republiky v liste z 2. marca 1995, ktorý podpísal jej prezident PhDr. Milan Udem, uviedla, že účelom prijatých právnych predpisov je rozlíšiť spôsob prevodu vlastníckych práv v rámci pozemkových reforiem. Komora zástupcov nie je presvedčená o správnosti názoru Krajského súdu v Prahe, že v tomto prípade sa neuplatňuje zásada dokazovania a že vlastníctvo prešlo úradným vyhlásením, ak bolo prijaté rozhodnutie o pridelení prostriedkov v čase všeobecného občianskeho práva z roku 1811. Je však možné akceptovať, že otázka, ako posúdiť právne dôsledky osvedčenia o pridelení vydaného na účinnosť občianskeho zákonníka č. 141 / 1950 Z. z., ktorým sa zrušila zásada dôvernosti, môže byť sporná. Zákon schválila potrebná väčšina poslancov poslaneckej komory 1. júna 1993, podpísaná príslušnými ústavnými orgánmi a riadne vyhlásená. Zákonodarca konal v presvedčení, že prijatý zákon je v súlade s ústavou a na našom právnom poriadku, a je na Ústavnom súde, aby posúdil ústavnosť zákona a vydal rozhodnutie v súvislosti s návrhom na zrušenie ustanovení § 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Zb., zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Zb.

Z krátkodobej správy 9. schôdze Poslaneckej komory parlamentu Českej republiky z 15. až 17. mája 1993 a 1. júna 1993 vyplýva, že zákon č. 183 / 1993 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 229 / 1991 Z. z. o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom v znení neskorších predpisov, ktorý obsahuje sporné ustanovenia § 32 ods. 3, bol prijatý 1. júna 1993 potrebnou väčšinou hlasov, konkrétne hlasov 98 členov (ustanovenia § 39 ods. 1 a 2 ústavy). Ako vyplýva z House Press č. 212, uvedené ustanovenie nebolo zahrnuté do návrhu vlády, ale bolo zahrnuté len do spoločnej správy výborov (House Press č. 344). Tento zákon bol uverejnený v 46 Zbierka zákonov Českej republiky, zaslaný 29. júna 1993. Preto je možné sa domnievať, že zákon bol prijatý a vydaný v medziach ústavy stanovenej právomoci a ústavným spôsobom (§ 68 ods. 2 zákona č. 182 / 1993 Zb. o Ústavnom súde).

Prvou z otázok v prejednávanej veci je, či všeobecný Občiansky zákonník z roku 1811, ktorý sa tiež uplatňoval v čase zákona č. 142 / 1947 Z. z., o revízii prvej pozemkovej reformy, vylúčil alebo vylúčil rozlišovanie medzi prechodom a prevodom vlastníctva. Autori pripomienok k Československému všeobecnému občianskemu zákonníku sa už domnievajú, že takéto rozlíšenie je opodstatnené (komentáre k československému všeobecnému občianskemu zákonníku, časť dva, Praha 1935, s. 463 a nasl.). Ich argument je založený na skutočnosti, že prevod vlastníctva je v prípadoch autoritatívnych vyhlásení (či už súdov alebo orgánov) a odpoveď na otázku, či a kedy došlo k uvedenému prevodu vlastníctva, by sa mala hľadať v príslušných ustanoveniach týkajúcich sa týchto vyhlásení. Preto sa podľa ich názoru registrácia knižnice ako podmienka nadobudnutia nehnuteľností vyžaduje aj vtedy, ak to príslušné predpisy výslovne vyžadujú. Iba pri nadobúdaní vlastníctva nehnuteľnosti je prevod jediným právom vzhľadom na ustanovenia § 424 všeobecného občianskeho zákonníka zmluva o prevode nehnuteľností, a preto je podľa § 431 všeobecného občianskeho zákonníka nevyhnutné ako ďalšiu podmienku nadobudnutia vlastníctva podniku.

Toto stanovisko autorov tejto poznámky zdieľa aj Ústavný súd, pretože podporuje viacero prípadov, v ktorých bolo vlastníctvo nehnuteľností nadobudnuté bez zohľadnenia princípu implikácie. Tak to bolo napríklad v prípade nadobudnutia majetku vydraženého aukcionárom (§ 156, 237 ex) nadobudnutie vlastníckeho práva a vlastníckeho práva vyvlastnením po tom, ako bola platba vykonaná alebo náhrada podaná na súd v konaní o vyvlastnení (§ 34 zákona z 18.2.1878 č. 30), nadobudnutie vlastníctva držbou prideleného pozemku (§ 5 ods. 2 vyhlášky prezidenta republiky č. 28 / 1945 Z.z.). Tieto prípady prevodu vlastníctva na nehnuteľnosti boli preto vecou lex specialis a bolo možné nájsť odpoveď na už položenú otázku. Preto ak sa v prípade prevodu vlastníctva na nehnuteľnosť predpokladá poskytnutie vlastníctva ako podmienka nadobudnutia vlastníctva, táto podmienka musí byť výslovne uvedená v lex specialis. K tomu došlo aj v prípade náhradného zákona z 8. apríla 1920 č. 329, ktorý sa podrobne riadi zákonom o rozdelení z 30. januára 1920 č. 81 a zákonom o vstupe zo 16. apríla 1919 č. 215. Ak ustanovenie § 5 zákona o zákonoch stanovuje, že nadobudnutý majetok nadobudol a pridelila Česká republika (§ 10, 11) a § 27 zákona o prideľovaní, konečné rozhodnutia krajinského úradu a dohoda, ktoré sú ustanovené v jeho klauzule o schválení, sú založené na rovnocenných poznámkach k vkladom, z § 26 až 29 zákona o náhrade vyplýva, že štát aj zákon o prideľovaní nadobudli vlastníctvo nadobudnutého majetku alebo jeho rozdelenie len písomne v knihách spolkovej krajiny. V inom výklade, ktorý by bol založený na zásade krížového plnenia implicitnej zásady, ako celku, bez výnimky z podmienok nadobudnutia vlastníctva majetku, by tieto ustanovenia boli nadbytočné vzhľadom na ustanovenia § 431 všeobecného občianskeho zákonníka a ustanovenia obsiahnuté v ústavnej zásade. Stručne povedané, ak ustanovenia § 26 až 29 Náhradného zákona vyžadujú, ako podmienku nadobudnutia majetku, výslovný prevod vlastníckych práv - prevzatím majetku nadobudnutého podľa § 5 zákona, nedošlo k chápaniu knižnicného vkladu vlastníckych práv voči štátu - výslovné určenie tejto podmienky by mohlo znamenať čokoľvek iné, než že existovali aj prípady, ktoré sa nezakladali na zásade usadenia.

Zákon z 11.7.1947 č. 142, pokiaľ ide o revíziu prvej pozemkovej reformy, ktorá, ako vyplýva z jej názvu, bola predložená na revíziu územného usporiadania podľa zákona zo 16.4.1919 č. 215, pokiaľ ide o aktíva uvedené v § 1 zákona, chýba podrobnejšia úprava s cieľom zabrániť tomu, aby majetok podliehal revízii, a preto sa v tejto súvislosti odvoláva na ustanovenia § 17 pre správu zákona zo 16.4.1919 č. 215, pokiaľ ide o vhodné uplatňovanie zákona, ako aj zákony, ktoré ho dopĺňajú. To znamená, že ak zákon č. 142 / 1947 Z. z. nestanovuje nič iné alebo vôbec nič nestanovuje, uplatňujú sa vyššie uvedené zákony, ktorými sa riadi prvá pozemková reforma, ale ak je to výslovne iné, tento zákon sa uplatňuje. Pokiaľ ide o prideľovanie a prideľovanie, v zákone č. 142 / 1947 Z. z. chýba ustanovenie, ktoré by malo vplyv na zásadu dôvernosti, keďže v článku 8 ods. 8 sa len stanovuje, že ustanovenia štvrtej časti zákona č. 90 Z. z., z 8. mája 1947 o vykonávaní knižničného poriadku strán na skonfiškovanie nepriateľského majetku a určitých právnych režimov týkajúcich sa prideleného majetku sa uplatňujú mutatis mutandis na úpravu právnych pomerov. Vzhľadom na ustanovenia § 17 zákona č. 142 / 1947 Z. z., podľa ktorých sa pre postup podľa tohto zákona vrátane vyvlastnenia pozemkov podľa § 1 ods. 3 uplatňovali príslušné ustanovenia zákona o kódexe a zákony, ktoré ho dopĺňajú - s výhradou ustanovení § 8 - v rozsahu, v akom požiadavka inseminácie ako podmienka na nadobudnutie vlastníctva pridelených nehnuteľností, ako je zakotvená v § 28 zákona o náhrade, platí aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 142 / 1947 Z. z. Na tento záver poukazuje aj klasifikácia ustanovenia § 1 ods. 9 zákona č. 46 / 1948 Z. z. o novej pozemkovej reforme, ktorá je výslovne podmienená ukončením prevodu vlastníctva registráciou knižnice. Preto sa odvolateľka domnieva, že vlastníctvo majetku pridelené podľa zákona č. 142 / 1947 Z. z. prešlo počas obdobia platnosti všeobecného občianskeho zákonníka rozhodnutím príslušného orgánu o rozdelení už nie je platné. V tejto súvislosti by sa malo dodať, že nielen správne akty vo svojom vlastnom zmysle, ale aj opatrenia akéhokoľvek druhu, ktoré prijal spolkový úrad pri vykonávaní pozemkovej reformy, t. j. vydanie alokačného listu, sa musia zahrnúť pod pojem "rozhodnutie."

Rozdielna situácia vznikla len s účinkom Občianskeho zákonníka č. 141 / 1950 Z. z., ktorý v doložke 111 ods. 1 umožňuje nadobudnutie vlastníctva položiek jednotlivo určených, t. j. aj majetku, podľa tej istej zmluvy. Podobne na základe § 114 prestala byť registrácia katastra nehnuteľností ústavnou povahou aj v prípade prevodu vlastníctva súdom, orgánom alebo orgánom verejnej moci. Ústavný súd sa preto domnieva, že vzhľadom na tieto ustanovenia, v našom právnom poriadku, bol dátum uplatňovania Občianskeho zákonníka z roku 1950, t. j. 1. januára 1951, výslovne zanechaný zásadou intabulácie. V nadväznosti na účinnosť tohto občianskeho zákonníka, jedinou podmienkou pre nadobudnutie vlastníctva prideleného majetku zostal postup prideľovania ukončený vydaním charty, takže rozdelenie podľa zákona č. 142 / 1947 Z. z., kde prevod vlastníckych práv na pozemkové knihy nebol vykonaný do 31. decembra 1950, nadobudol na ne vlastnícke práva k 1. januáru 1951, t. j. dátum účinnosti občianskeho zákonníka č. 141 / 1950 Z. z. Vzhľadom na ustanovenia § 111 ods. 1 a § 114 Občianskeho zákonníka, nadobudnutie majetku prevodom alebo prevodom už nebolo podmienkou nadobudnutia majetku, či už prevodom alebo prevodom, na prevzatie vlastníctva - podmienka prevodu vlastníctva bola stanovená len pre položky určené podľa druhu - čo znamená, že aj pri rozdelení podľa zákona č. 46 / 1948 Zb. majetok prevedený na pridelenie na základe platného pridelenia.

§ 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Z. z., o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom v znení zmien a doplnení, preto zodpovedá, pokiaľ ide o rozdelenie podľa zákona č. 142 / 1947 Z. z., právnemu postaveniu, ktoré existovalo do dátumu nadobudnutia účinnosti zákona č. 141 / 1950 Z. z., a v tomto ohľade len poznamenáva toto právne postavenie. Tým, že sa úplne ignoruje zmena režimu nadobúdania majetku po 1. januári 1951, uvedené ustanovenie tiež ignoruje skutočnosť, že okrem skupiny vlastníkov, ktorí nadobudli vlastníctvo majetku prideleného podľa zákona č. 142 / 1947 Z.z. existuje aj skupina, ktorá vlastní majetok pridelený citáciou. zákon nadobudol účinnosť v občianskom zákonníku z roku 1950. Pridelenie podľa zákona č. 142 / 1947 Z. z., ako aj rozdelenie podľa zákona č. 46 / 1948 Z. z., ktorý bol plánovaný ako podmienka prevodu vlastníctva v občianskom zákonníku z roku 1950.

Podľa názoru ústavného súdu je však takýto postup v rozpore so zásadou rovnosti obsiahnutou v článku 1 Charty základných práv a slobôd. Ústavný súd Českej republiky sa identifikoval vo viacerých zisteniach (najmä v č. 3 a 9 zbierky záverečných prác a uznesení Ústavného súdu Českej republiky, zväzok 1) s chápaním ústavnej zásady rovnosti, ako to vyjadril Ústavný súd CSFR v rozhodnutí č. 11 / 1992 zo Zbierky uznesení a uznesení Ústavného súdu Českej republiky: "Je určite vecou štátu, aby rozhodol o tom, že skupina bude poskytovať nižšie výhody ako ostatní. Ale ani tu nemôžu ísť ďalej. Ak zákon určuje výhody jednej skupiny a tým ukladá neprimerané povinnosti druhej skupine, môže tak urobiť len odkazom na verejné hodnoty. "V prejednávanej veci normotvorca nedal žiadne odôvodnenie pre prax stanovenia nerovnosti a sotva tak mohol urobiť tým, že zdôraznil, že v zásade nie viac ako účinnosť Občianskeho zákonníka z roku 1950 pri nadobudnutí vlastníctva nehnuteľností pridelených podľa zákona č. 142 / 1947 Z. z., alebo zákona č. 46 / 1948 Z. z., ako aj na nehnuteľnosti vôbec, bol už v platnosti iným spôsobom, v zriadení alebo držbe non-systému.

Ústavný súd preto z vyššie uvedených dôvodov rozhodol, že ustanovenia § 32 ods. 3 zákona č. 229 / 1991 Z. z. o zaobchádzaní s majetkovými vzťahmi s pôdou a iným poľnohospodárskym majetkom, zmeneného a doplneného zákonom č. 183 / 1993 Z. z., sa vypúšťajú od dátumu vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov pre jeho rozpor s článkom 1 Charty základných práv a slobôd.