Ústavný súd nezistil 77 / 2001 Zb.
Ústavný súd dospel k záveru z 31. januára 2001 o návrhu na zrušenie článku 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní súdneho (trestný príkaz), v znení zmien a doplnení
Platný
Zistený ústavný súd
Verzie znenia:
23.02.2001
77
Nájdené
Ústavný súd
Za Českú republiku
Dňa 31. januára 2001 Ústavný súd v pléne rozhodol o návrhu na zrušenie § 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (Kriminálny zákonník) v znení neskorších predpisov,
nasledujúce:
Odsek 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. o trestnom konaní Súdneho dvora (Zbierka zákonov) v znení neskorších predpisov sa vypúšťa odo dňa vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.
Odôvodnenie
Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z., o trestnom konaní súdu (trestný príkaz), účasť poškodených - komerčných bánk, bánk Bohemia, M. Z., Ing. R. V. a sťažovateľa N. K. - na hlavnom súdnom konaní.
V preambule tohto uznesenia regionálny súd v Prahe najmä uviedol, že regionálny prokurátor v Prahe podal žalobu proti štyrom zločinom z podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 trestného práva, ktoré mal spáchať - okrem iného - požičaním si od sťažovateľa 25. marca 1993 sumu 25 000 CZK proti prísľubu zabezpečiť pôžičku tým, že ju zadrží na katastrálnom území Karlovy Vary. Tento úver však nebol zabezpečený a pozemok neskôr založil Agrodice, a. s.
Od uznesenia Krajského obchodného súdu v Prahe z 8.11.1996 sp. zn. 92 K 39 / 96 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu v Prahe z 2.4.1997 sp. zn. 4 Ko 396 / 96 vyhlásil konkurz na majetku dlžníka L. Š. a v konkurznom konaní podali žiadosť o všetky nároky v postavení veriteľov konkurznej podstaty, Krajský súd v Prahe nedovolil účasť na hlavnom konaní v súvislosti s § 14 zákona č. 328/1991 Z. z. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov. [Poznámka: Odsek 14 ods. 1 písm. c) tohto zákona o vyhlásení konkurzu okrem iného znamená, že konanie týkajúce sa pohľadávok týkajúcich sa aktív patriacich do konkurzného konania alebo ktoré sa majú uspokojiť s takýmto majetkom, ktorého účastníkom je správca, je pozastavené, s výnimkou trestného konania "v ktorom sa však nemôže urobiť žiadne rozhodnutie o náhrade ."
V ústavnej sťažnosti proti tomuto uzneseniu sťažovateľ najmä tvrdil, že porušuje svoje ústavné práva podľa článku 36 ods. 1, článku 37 ods. 3 a článku 38 ods. 2 Charty základných práv a slobôd (ďalej len "charta") a článku 1 ústavy Českej republiky (ďalej len "ústava"). Tvrdilo sa, že "v dôsledku ustanovení § 44 ods. 2 trestného poriadku," ktoré sú v rozpore s ustanoveniami Charty a ústavy.
V prvom rade sa sťažovateľ odvolal na ustanovenia § 43 ods. 1 trestného poriadku, podľa ktorých tí, ktorí boli poškodení trestným činom spôsobeným majetkom, morálnou alebo inou ujmou (poškodenou), majú právo predložiť návrhy na doplnenie dôkazov, nahliadnuť do spisov, zúčastniť sa hlavného súdneho konania a zúčastniť sa na verejnom vypočutí odvolania a vyjadriť sa k prípadu pred skončením konania. Podľa odseku 2 toho istého ustanovenia môže poškodená strana tiež navrhnúť, aby súd v rozsudku odsudzujúcom odporcu uložil povinnosť nahradiť škodu. Podľa (sporného) ustanovenia § 44 ods. 2 trestného poriadku v konaniach týkajúcich sa trestných činov, ktoré patria do právomoci regionálneho súdu, súd, ktorý je zranený, rozhodne o prítomnosti poškodenej osoby podľa povahy predmetnej veci.
Žiadne ustanovenie trestného poriadku nemožno zistiť, prečo zákon "umožňuje súdu rozhodnúť, akýmkoľvek spôsobom a akýmkoľvek spôsobom, či pripustiť alebo nepripustiť, bez vopred stanovených kritérií takéhoto rozhodnutia, prijať akékoľvek opatrenie" (oddiel 141 ods. 2 trestného poriadku). S.ažovateö vidí aj v spornom ustanovení určitý stupeň nekonzistentnosti, pretože možnosť neakceptovania prítomnosti poškodenej osoby sa týka len konania pred regionálnym súdom po podaní trestného stíhania, kým práva poškodenej osoby nemožno obmedziť, kým nebude podané trestné stíhanie.
S.ažovateö pripúšťa, že podľa článku 14 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze a urovnaní (poznámka: ktorý Regionálny súd nariadil v napadnutom uznesení) po vyhlásení konkurzu nie je možné rozhodnúť o odškodnení v trestnom konaní, ale "to obmedzenie žiadnym spôsobom neovplyvňuje iné práva poškodenej osoby podľa článku 43 ods. 1 trestného poriadku, ktoré zostávajú takýmto rozhodnutím nedotknuté." Práva podľa tohto ustanovenia sa vzťahujú na každú poškodenú osobu bez ohľadu na to, či si môže nárokovať náhradu. Preto aj v prípade, že poškodená osoba nežiada o náhradu škody, súd musí dostať úplnú procesnú možnosť (pozri Zb. II / 62, R 8 / 74, Zb. s.).
V napadnutom uznesení regionálneho súdu sa uvádza, že neexistujú žiadne presvedčivé dôvody, pre ktoré by škoda v predmetnej veci nebola schopná uplatniť práva uvedené v § 43 ods. 1 trestného poriadku okrem situácie, keď právny poriadok vylučuje toto rozhodnutie z možnosti preskúmania súdom vyššieho stupňa na základe riadneho odvolania.
Sťažovateľ preto navrhol zrušiť uznesenie regionálneho súdu v Prahe a zároveň navrhnúť zrušenie článku 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z. v znení zmien a doplnení.
V súlade s článkom 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z. o Ústavnom súde sa návrh na zrušenie zákona alebo iného zákona alebo jeho individuálnych ustanovení môže podať spolu s ústavnou sťažnosťou, ktorej uplatnenie je predmetom ústavnej sťažnosti, ak sú podľa sťažnosti sťažovateľa v rozpore s ústavným právom alebo medzinárodnou zmluvou podľa článku 10 ústavy alebo prípadne s iným právom.
Keďže sťažovateľ podal spolu s ústavnou sťažnosťou aj návrh na zrušenie ustanovení § 44 ods. 2 trestného poriadku podľa tohto právneho predpisu a že uplatnenie tohto ustanovenia viedlo k skutočnosti, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti, ústavný súd podľa článku 78 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 pozastavil konanie o zrušení tohto ustanovenia a postúpil návrh na rozhodnutie na plenárnom zasadnutí ústavného súdu podľa článku 87 ods. 1 písm. a) ústavy.
Návrh na zrušenie právneho predpisu podal účastník konania, ktorý podľa článku 69 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb. Komora zástupcov Parlamentu Českej republiky, ktorá uviedla, že podľa § 44 ods. 2 trestného poriadku by regionálny súd - v praxi - nemal umožniť, aby sa poškodená osoba podala na súd len z dôležitého dôvodu, napríklad ak je to potrebné na ochranu utajovaných skutočností, alebo ak ide o záležitosť, v ktorej môžu byť poškodené stovky alebo tisíce osôb, a ak by dodržiavanie všetkých procesných práv poškodených osôb mohlo neprimerane komplikovať alebo zmariť priebeh celého trestného konania. Vláda si tiež uvedomuje určité problémy s uplatňovaním tohto ustanovenia v praxi, ako navrhla vo svojom návrhu zmeny a doplnenia trestného poriadku, aby sa zrušilo obmedzenie týkajúce sa zapojenia poškodenej strany do záležitostí, o ktorých na prvom stupni rokoval regionálny súd. Podľa tohto návrhu sa o tomto obmedzení mohlo rozhodnúť len v prípadoch s mimoriadne vysokým počtom obetí, keď takéto škody mohol vykonávať len obmedzený počet spoločných agentov. Komora zástupcov preto pripúšťa, že sporné ustanovenie "vyžaduje určité zmeny a doplnenia," ktoré by sa však malo vykonať až po prijatí príslušných nových právnych predpisov v tejto oblasti.
Odsek 44 ods. 2 trestného poriadku bol schválený potrebnou väčšinou členov zákonodarcu, zákon bol podpísaný príslušnými ústavnými orgánmi a bol riadne deklarovaný v zbierke zákonov.
Na záver komora zástupcov uvádza, že je úlohou ústavného súdu preskúmať jeho ústavnosť a rozhodnúť o tom v rámci návrhu na zrušenie.
Podľa článku 48 ods. 2 a článku 49 ods. 1 zákona č. 182 / 1993 Zb. Ústavný súd požiadal ministerstvo spravodlivosti, aby sa k návrhu vyjadrilo. Ministerstvo uviedlo, že sťažovateľ ďalej neodôvodňoval svoj návrh na zrušenie § 44 ods. 2 trestného zákonníka, aby "toto všeobecné tvrdenie bolo možné zodpovedať len tým, že článok 44 ods. 2 trestného zákonníka nie je v rozpore s článkami charty, a preto nie je v rozpore s článkom 1 ústavy." Dodatok je súčasťou trestného konania a odporca voči obžalovanému o náhradu škody za trestný čin. Povaha konania o prihláške spočíva v tom, že poškodená osoba si môže v trestnom konaní uplatniť nárok na náhradu škody a súd môže prisúdiť poškodenej strane občianskoprávne konanie alebo ho postúpiť na občianskoprávne konanie, ale nie zamietnuť pohľadávku. Ak sa teda súd podľa § 44 ods. 2 trestného zákonníka rozhodne záporne zúčastniť na poškodenej strane, poškodená osoba sa už nemôže stať účastníkom ďalšieho konania, ale to jej nebráni v tom, aby si nárokovala náhradu škody v občianskom alebo inom konaní. Poškodená osoba je tak stále plne chránená právom uplatniť si nárok na svoje právo podľa postupu stanoveného nezávislým a nestranným súdom podľa článku 36 charty a rovnosťou strán (článok 37 ods. 3 charty) a zásadou verejnosti (článok 38 ods. 2 charty). Ministerstvo spravodlivosti sa preto domnieva, že návrh na zrušenie § 44 ods. 2 trestného zákonníka nie je odôvodnený.
Ešte predtým, ako Ústavný súd formálne riešil tento návrh, zameral sa na otázku, či boli všetky predpoklady poskytnuté z formálneho hľadiska.
Ústavný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci bol dôvod na začatie konania o tzv. osobitnej kontrole noriem v zmysle článku 64 ods. 1 písm. d) v spojení s ustanovením § 74 zákona č. 182 / 1993 Z. z., keďže sporné právne ustanovenie skutočne uplatňovali všeobecné súdy v prejednávanej veci, ktorého uplatnenie viedlo k ústavnej sťažnosti. Ústavný súd tiež zistil, že v prejednávanej veci bol zákon prijatý predtým, ako ústava nadobudla účinnosť, a preto nebolo úlohou inštitúcie preskúmať ústavnosť postupu jej vytvorenia a dodržiavania zákonodarcu, ale iba jeho obsah súladu so súčasným ústavným poriadkom (pozri uznesenie ústavného súdu sp. zn. pl. ÚS 5 / 98 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky, Sv. 14, s. 309 alebo Ústavný súd prvého stupňa č. 261 / 2000 Zb.).
Ústavní soud konstatuje, že mu nic nebrání v meritorním projednání a rozhodnutí věci samé.
1. Navrhovatelka uvádí, že napadené ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu je v rozporu s čl. 36 odst. 1, s čl. 37 odst. 3, s čl. 38 odst. 2 Listiny a s čl. 1 Ústavy.
Článek 36 odst. 1 Listiny stanoví, že každý se může domáhat stanoveným postupem svého práva u nezávislého a nestranného soudu a ve stanovených případech u jiného orgánu. Článek 37 odst. 3 Listiny stanoví, že všichni účastníci jsou si v řízení rovni. Článek 38 odst. 2 Listiny praví, že každý má právo, aby jeho věc byla projednána veřejně, bez zbytečných průtahů a v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem prováděným důkazům. Veřejnost může být vyloučena jen v případech stanovených zákonem. Článek 1 Ústavy praví, že Česká republika je svrchovaný, jednotný a demokratický právní stát, založený na úctě k právům a svobodám člověka a občana.
Ústavný súd sa preto zameral na otázku, či sporné ustanovenie § 44 ods. 2 trestného zákonníka nie je v rozpore s citovanými ústavnými súdmi. V tejto súvislosti považoval za potrebné zaoberať sa - aspoň zo základného hľadiska - otázkou postavenia poškodenej osoby v trestnom konaní a účelom sporného ustanovenia § 44 ods. 2 trestného poriadku.
2. A) V tomto směru Ústavní soud v první řadě konstatuje, že napadené ustanovení umožňuje soudu v řízení o trestných činech náležejících do příslušnosti krajského soudu rozhodnout o účasti poškozeného podle povahy projednávané věci. Přitom trestné činy náležející do příslušnosti krajského soudu vymezuje trestní řád (§ 17) jako takové trestné činy, za něž zákon stanoví trest odnětí svobody, jehož dolní hranice činí nejméně pět let, anebo za něž lze uložit výjimečný trest. O trestném činu teroru, záškodnictví, sabotáže a o trestných činech podle zákona na ochranu míru koná v prvním stupni řízení krajský soud i tehdy, je-li dolní hranice trestu nižší. Je tedy zřejmé, že řízení o trestných činech náležejících do příslušnosti krajského soudu se týká těch trestných činů, které je možno charakterizovat vyšším stupněm společenské nebezpečnosti. Proti rozhodnutí o nepřipuštění účasti poškozeného v trestním řízení není přípustná stížnost (srov. § 141 odst. 2 trestního řádu a contrario).
B) Ústavní soud se dále věnoval - se zřetelem na napadené ustanovení trestního řádu - vlastnímu postavení poškozeného v trestním řízení. V tomto směru je určující zejména ustanovení § 43 trestního řádu, jež poškozeného definuje jako osobu, které bylo trestným činem ublíženo na zdraví, způsobena majetková, morální nebo jiná škoda. Poškozený má právo činit návrhy na doplnění dokazování, nahlížet do spisů, zúčastnit se hlavního líčení a veřejného zasedání konaného o odvolání a před skončením řízení se k věci vyjádřit. Poškozený, který má podle zákona proti obviněnému nárok na náhradu škody, jež mu byla trestným činem způsobena, je oprávněn také navrhnout, aby soud v odsuzujícím rozsudku uložil obžalovanému povinnost nahradit tuto škodu. Navíc trestní stíhání některých taxativně uvedených činů lze zahájit a v již zahájeném trestním stíhání pokračovat pouze se souhlasem poškozeného, přičemž souhlas s trestním stíháním může poškozený výslovným prohlášením vzít kdykoliv zpět, a to až do doby, než se odvolací soud odebere k závěrečné poradě (§ 163a trestního řádu).
C) Koncepce trestního řízení v České republice tedy - ohledně postavení poškozeného - vychází z toho, že poškozený je samostatnou stranou řízení s poměrně širokými procesními právy (§ 12 odst. 6 trestního řádu). Přitom je třeba mít na zřeteli, že poškozený neztrácí své postavení v trestním řízení tím, že mu byla již škoda plně nahrazena (např. před zahájením trestního stíhání nebo v jeho průběhu), a pojem poškozeného je proto širší než pojem subjektu adhezního řízení, neboť zahrnuje i takového poškozeného, který není oprávněn uplatnit nárok na náhradu škody v trestním řízení. Přestože tedy adhezní řízení, v němž se projednává nárok poškozeného na náhradu škody, je součástí trestního řízení a splývá s ním (srov. Šámal/Král/Baxa/Púry: Trestní řád - komentář, 1. vyd., C. H. Beck, 1995, str. 171 a násl.), je možno učinit dílčí závěr, že procesní práva poškozeného, jakožto strany trestního řízení, se neredukují toliko na právo na náhradu škody.
V pripomienke k spornému ustanoveniu trestného poriadku (uvedenej vyššie, s. 185) sa uvádza, že dôvody, ktoré umožňujú regionálnemu súdu rozhodnúť o nepriznaní poškodených - a teda zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 trestného poriadku - môžu spočívať napríklad v tom, že štátne tajomstvá sa v konaní zaoberajú vážnymi, zložitými a rozsiahlymi trestnými prípadmi, keď rozhodnutie o odškodnení môže ísť nad rámec účelu trestného stíhania, alebo v prípadoch, keď môže mať regionálny súd ťažkosti s doručovaním s ohľadom na veľký počet obetí, ktoré sú fyzickými osobami cudzích štátnych príslušníkov alebo právnických osôb, čo by mohlo byť porušením zásady rýchlosti konania atď.).
2. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k nasledujúcim záverom.
A) Ústavní soud při svých úvahách vycházel v první řadě ze skutečnosti, že postavení poškozeného je rozdílně upraveno v řízení o trestných činech náležejících do příslušnosti krajského soudu oproti řízení o trestných činech náležejících do příslušnosti okresního soudu. Jestliže totiž v prvním případě krajský soud má podle ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu možnost o účasti poškozeného v trestním řízení rozhodnout „podle povahy projednávané věci“, v řízení o trestných činech v kompetenci okresního soudu trestní řád soudu takovouto pravomoc nepřiznává. Rozdílnost postavení poškozeného v řízení před uvedenými soudy - v tomto směru - nepovažuje Ústavní soud za odůvodněnou a smysluplnou, neboť stejně jako v řízení před krajským soudem může také v řízení před soudem okresním dojít např. k tomu, že se v něm projednávají otázky státního tajemství, jedná se o závažnou, složitou a rozsáhlou trestní věc, kde rozhodování o náhradě škody může přesahovat rámec účelu trestního stíhání nebo kde soud může mít potíže při doručování s ohledem na velký počet poškozených, kteří jsou jako osoby fyzické cizími státními příslušníky nebo cizími právnickými osobami, čímž by mohlo dojít k porušení zásady rychlosti řízení apod. Především z tohoto důvodu dospěl Ústavní soud k závěru, že napadené ustanovení je protiústavní, neboť ve svých důsledcích vyvolává neodůvodněnou nerovnost účastníků řízení při uplatňování jejich práv v řízení před okresním a krájským soudem. Tím porušuje čl. 1 a čl. 3 odst. 1 Listiny ve spojení s čl. 36 odst. 1 Listiny.
B) Ústavní soud dále vycházel z toho, že poškozený je podle právní úpravy trestního řízení České republiky samostatnou stranou řízení s poměrně rozsáhlými procesními právy, jež se neomezují pouze na právo na náhradu škody. Z toho vyplývá, že má právo se trestního řízení účastnit a v jeho rámci uplatňovat procesní práva vymezená trestním řádem. Ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu dává krajskému soudu právo o účasti poškozeného rozhodovat „podle povahy projednávané věci“. Přestože v konkrétním případě jistě může nastat situace, kdy účast poškozeného (poškozených) v trestním řízení skutečně může ohrožovat jeho samotný smysl a vést k negativním důsledkům, není možné - z ústavněprávního hlediska - bez pochybností plně akceptovat takovou zákonnou úpravu, která umožňuje krajskému soudu rozhodnout o nepřípustnosti účasti poškozeného v trestním řízení i v těch případech, kdy jeho účastí žádný z účelů trestního řízení ohrožen být nemůže. Nelze totiž přehlédnout ani skutečnost, že proti usnesení, kterým je krajský soud oprávněn o nepřipuštění poškozeného rozhodovat, nelze podat stížnost a toto usnesení je tedy nepřezkoumatelné.
I tato okolnost - podle názoru Ústavního soudu - zakládá protiústavnost napadeného ustanovení trestního řádu.
Jestliže je totiž podle čl. 1 Ústavy Česká republika demokratický právní stát, znamená to - mimo jiné - že její právní řád má odpovídat principu předvídatelnosti důsledků právního předpisu a jeho určitosti a srozumitelnosti. Pouze takový zákon, u něhož lze jeho důsledky jasně předvídat, totiž odpovídá uvedenému pojetí demokratického právního státu. V případě ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu však dodržení principu předvídatelnosti zákona není nezpochybnitelné, jelikož toto ustanovení umožňuje krajskému soudu rozhodnout o nepřipuštění účasti poškozeného v trestním řízení prakticky bez jakýchkoliv blíže specifikovaných kritérií. Možné riziko je umocněno i tím, že příslušné rozhodnutí není přezkoumatelné soudem vyššího stupně. Protiústavnost napadeného ustanovení proto spatřuje Ústavní soud i v tom, že porušuje právo poškozeného (jakožto strany a tedy účastníka trestního řízení) na spravedlivý proces podle čl. 36 odst. 1 Listiny. Blíže nespecifikovanou možností vyloučení účasti poškozeného v řízení je porušován rovněž ústavní princip rovnosti účastníků řízení podle čl. 37 odst. 3 Listiny a ve svých důsledcích také čl. 38 odst. 2 Listiny zaručující každému, aby jeho věc byla projednána v jeho přítomnosti a aby se mohl vyjádřit ke všem prováděným důkazům.
C) Ústavní soud také nemohl přehlédnout (a ve svém vyjádření k návrhu na to ostatně upozorňuje i Poslanecká sněmovna), že i sama vláda České republiky - jsouc si zřejmě vědoma nedostatků ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu - v rámci návrhu novely trestního řádu předložila Poslanecké sněmovně (sněmovní tisk č. 383) nové znění tohoto ustanovení v této dikci: „Je-li počet poškozených mimořádně vysoký a jednotlivým výkonem jejich práv by mohl být ohrožen rychlý průběh trestního stíhání, rozhodne předseda senátu a v přípravném řízení na návrh státního zástupce soudce, že poškození mohou svá práva v trestním řízení uplatňovat pouze prostřednictvím společného zmocněnce, kterého si zvolí. Rozhodnutí oznámí v řízení před soudem soud a v přípravném řízení státní zástupce poškozeným, kteří již uplatnili nárok na náhradu škody; ostatním poškozeným rozhodnutí oznámí při prvním úkonu trestního řízení, ke kterému se předvolávají nebo o kterém se vyrozumívají. V řízení nesmí vystupovat více než pět společných zmocněnců poškozených. Společný zmocněnec vykonává práva poškozených, které zastupuje, včetně uplatnění nároku na náhradu škody v trestním řízení.“ Je tedy zřejmé, že vláda v citovaném návrhu hodlala odstranit zmíněné ústavněprávní nedostatky dosavadního znění ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu. Ústavní soud, jestliže citované ustanovení shledává protiústavním a z tohoto důvodu je zrušuje, tedy sleduje i legislativní trend v této oblasti. Na tom nemůže nic změnit ani fakt, že vládní návrh Poslanecká sněmovna neschválila.
Z uvedených důvodů Ústavní soud ustanovení § 44 odst. 2 trestního řádu pro jeho rozpor s čl. 1 Ústavy a s čl. 36 odst. 1, s čl. 37 odst. 3 a s čl. 38 odst. 2 Listiny ke dni vyhlášení ve Sbírce zákonů zrušil.
Předseda Ústavního soudu:
JUDr. Kessler v. r.
Podle § 14 zákona č. 182/1993 Sb., o Ústavním soudu, zaujali k rozhodnutí odlišná stanoviska soudci JUDr. Vlastimil Ševčík a JUDr. Pavel Varvařovský.
Prihláste sa pre poznámky, obľúbené a upozornenia
Informácie o predpise
| Citácia | Ústavný súd zistil č. 77 / 2001 Z. z., o návrhu na zrušenie článku 44 ods. 2 zákona č. 141 / 1961 Z. z., o trestnom konaní súdneho (trestný príkaz), v znení zmien a doplnení |
|---|---|
| Typ predpisu | Zistený ústavný súd |
| Autor | - |
| Zbierka | Zbierka zákonov |
| Dátum vyhlásenia | 23.02.2001 |
|---|---|
| Účinnosť od | - |
| Účinnosť do | - |
| Stav | Platný |
Znenie predpisu má informatívny charakter.
Komentáre 0